najvyšší a najsilnejší spomedzi stromov,“ vyvolával hlasno. „Nik si na mňa
netrúfne!“ Neďaleko duba rástla pri vode trstina. Bola pokojná a plachá,
jemne šepotala, keď ňou pokyvoval vánok. Raz začal duť krajinou silný
vietor. Zavýjal a reval, lámal konáre stromov a odnášal strechy z domov.
Dub stál a čelil divému vetrisku. Vždy bol silnejší než akýkoľvek vietor.
No toho dňa bol vietor silnejší ako dub. Vyvalil ho z koreňov a zrazil
ho k zemi. Ťažko ranený strom padol do tŕstia. Trstiny sa stále kývali
zboka nabok. Vyzeralo to, že vietor ich neznepokojuje. „Nerozumiem
tomu“ vzlykal dub. „Ako sa môže niekto taký krehký a útly ako trstina
vyhnúť hnevu vetra, ktorý vytrhol silný strom aj s koreňmi?“ „Bol si príliš
tvrdohlavý“ zaševelila trstina ... „Stál si a vzdoroval vetru, aj keď bol
silnejší ako ty. My trstiny vieme, že sme slabé a krehké, preto sme sa
pred ním sklonili a nechali sme ho neškodne prefičať ponad naše hlavy.“
POUČENIE: Ak chceme prežiť, niekedy je lepšie ustúpiť.
Autor: EZOP